Darkness, sweet darkness - Temnota, sladká temnota

A veru dodnes neviem zabudnúť
na tvoje oči mátožné a cudné
a hlboké a sladké ako studne...

Otvorím oči. Vidím však len temnotu, tak ako každý deň. Zdvihnem sa teda z tepla mojej postele, popamäti prejdem k stene a nahmatám vypínač. Stačí mi jeden pohyb rukou a v izbe sa rozsvieti svetlo. Keby to tak mohlo byť aj v mojom živote...
Otvorím oči. Vidím však len temnotu. Moju sladkú temnotu. A´no už som si na ňu zvykol, veď keby ste chodili po zemi tisíc rokov ako ja, aj vy by ste si zvykli. Vstanem teda z kresla v ktorom som zaspal a vezmem si plášť hodený na zemi. Prejdem mojou malou špinavou izbou a už sa ani nenamáham zažať. Načo, temnota mi nevadí a čakať na zázrak ?V zázraky som kedysi veril. Teraz už len hľadám niečo čo by porazilo tú temnotu v mojom srdci. Keby to bolo také ľahké ako zažatie svetla, tak by som bol dokonale šťastný...

It`s not too late,
it`s never too late...

Utekám-ako vždy-aby som stihol posledný autobus, ktorý ide do tej časti mesta v ktorej bývam. Dobehnem na zastávku, no autobus už je na konci ulice. Skvelé! Teraz budem musieť ísť pešo domov, čo mi bude trvať trikrát dlhšie ako autobusom. No nevadí, veď aj tak by ma znova z neho vyhodili von. Nikdy som sa na nich nehneval, ale asi by som sa to mal začať učiť. Veď nikdy nieje neskoro...
Utekám-ako vždy-tí dotieraví „bojovníci“ nedajú pokoj. Rýchlo zabočím do nejakej tmavej uličky a pomaly ich nechávam za sebou. Asi by som sa konečne po mnohých rokoch mal naučiť, že ak činím dobro nič to nemení na tom, že som len „upír“. Asi sa tak začnem správať. Ako upír. Veď nikdy nieje neskoro...

Život je síce oceán bolesti, ale jeho pena je krásna...

Znova premýšľam. Sedím v mojom obľúbenom starom parku, na zhnitej, takmer rozpadnutej lavičke a rozmýšľam o čom je môj život. Nevidím však nič prečo by som mal ďalej žiť a predsa žijem. Vidím iba bolesť a slzy. V škole sa mi smejú pretože som iný a doma? Tam to nie je o nič lepšie. Nebol som chcené dieťa a tak na mňa rodičia zanevreli. Moje myšlienky sú zrazu prerušené rýchlymi krokmi a predo mnou sa zjaví nádherný muž. Má dlhšie čierne vlasy a tmavomodré oči. Na chvíľu sa zastavuje, pristúpi úplne až ku mne a pozrie sa mi do očí. Nikdy som ho síce nevidel, ale akoby som ho poznal roky. Zrazu však túto nádhernú chvíľu prerušia výkriky nejakých ľudí. Muž sa na mňa posledný krát pozrie, pohladí ma po tvári a zmizne. Pozerám na miesto kde zmizol a rozmýšľam či to nebol iba sen, ale ešte stále cítim ten jemný dotyk. Teraz už viem že síce je v mojom živote bolesť, ale už mám prečo žiť. Budem žiť preto aby som zistil kto je ten muž. Budem žiť preto aby som zažil viac takýchto krásnych okamihov.
Znova premýšľam. Kráčam po zapadnutej štvrti ktorú mám najradšej a premýšľam o čom vlastne je môj život. Nevidím však nič iba temnotu ktorá ma zahalila. Prečo vlastne ešte žijem? Každý deň ma naháňajú bojovníci a doma? Ja nemám domov. Och, vlastne si už spomínam prečo žijem, som totiž nesmrteľný a bojovníci ma ešte nikdy nechytili. Zrazu prerušujem svoje myšlienky. V parku ktorým práve prechádzam niekto totiž už je. Je to chlapec. Sedí na polorozpadnutej lavičke a pozerá na mňa veľkými hnedými očami, do ktorých mu padajú tmavohnedé až čierne vlasy. Je nádherný. Pristupujem k nemu a hľadím mu hlboko do očí. Ako keby som ho poznal celé veky, hoci teraz ho vidím prvý/krát. Túto krásnu chvíľu však niečo prerušuje-výkriky... Nie teraz nie. Posledný/krát sa pozriem na chlapca, pohladím ho po tvári a rýchlo zmiznem. Nie nemôžem ho vystaviť nebezpečenstvu. Ako tak utekám a myslím stále na tie smutné, hnedé oči, viem že sa niečo zmenilo. A ja viem že hoci je v mojom živote temnota, práve som našiel svetlo ktoré tú temnotu porazí. Už mám prečo žiť. Budem žiť preto aby som zistil kto je ten chlapec. Budem žiť preto aby som zažil viac takýchto krásnych okamihov.

Som na tebe závislý,
iba ty máš čo chcem,
nedýcham a nemyslím,
keď ťa nemám...

Kráčam domov. Znova som totiž zmeškal autobus. Ako tak idem a nevnímam nič okolo (pravdaže, myslím totiž na jedného nádherného modrookého muža), vrazím do niekoho a ocitnem sa na zemi.
„Auu..“-tá zem je fakt tvrdá.
Zdvihnem pohľad aby som zistil kto spôsobil modrinu na mojom zadku a zisťujem,že sa pozerám do tých modrých očí, o ktorých som práve premýšľal. Muž ku ne vystrie ruku, zdvihne ma a ja sa znova pozerám do tých nádherných, tajomných očí. Pomaly sa k sebe približujeme a naše pery sa zľahka spoja. Aj táto chvíľa úniku zo sveta je však prerušená a on už zase mizne. V tom ma však niečo napadne...
„Počkaj!!!“-zakričím za ním a on na chvíľu zastaví a obzrie sa.
„Ako sa voláš?“-pýtam sa.
Chvíľu je ticho až on napokon odpovie: „Alan. A čo ty?“
„Alex....“-odpovedám.
On sa iba usmeje a úplne zmizne. Ach Alan, si moja droga-som na tebe závislý, tak prečo mi stále utekáš??
Kráčam pomaly ulicou a obzerám sa či ma niekto nesleduje, keď tu do niekoho vrazím a ten niekto sa zrazu ocitne na zemi. Pozriem na neho a o chvíľu znova vidím tie nádherné, hnedé oči. Pomôžem chlapcovi vstať a stále mu pozerám do tých magických očí. Nemôžem si pomôcť a začínam sa k nemu približovať, až sa naše pery spoja. Táto chvíľa je však prerušená, počujem totiž že sa k nám približujú bojovníci (tí snáď ani nespia, aby ma chytili). Púšťam teda jeho ruku a snažím sa čo najrýchlejšie zmiznúť, no zastaví ma jeho hlas: „Počkaj! Ako sa voláš?“-pýta sa a ja sa chvíľu hádam sám zo sebou (mám mu to povedať, nemám), až sa nakoniec rozhodnem: „Alan. A čo ty?“
„Alex...“-odpovie a chce sa ma ešte niečo spýtať, no ja sa len usmejem a zmiznem aby ho bojovníci nenašli. Alex, si moja droga-som na tebe závislý, ale nemôžem ťa vystaviť tomu nebezpečenstvu čo na mňa číha. Odpusť mi prosím...

L je veľké šťastie,
á je veľký cit,
s sú štyri slová:
k „Nemôžem bez
a Teba žiť!“

Hľadal som Alana už všade, ale nikde som ho nenašiel. Myslel som že láska bude krásna, ale iba to bolí. Práve keď som zronený sedel v izbe a už som nedúfal v dobrý koniec niečo mi napadlo. Rýchlo som si zobral bundu, niečo som zakričal rodičom (aj tak ma nevnímali) a vybehol som von. Prebehol som všetkými skratkami ktoré som poznal až som sa dostal do parku v ktorom sme sa po prvý krát stretli. Bol tam. Opieral sa o strom a upieral oči do diaľky akoby sa snažil vidieť niečo čo som ja nevidel.
„Konečne som ťa našiel!“-prerušil som ticho , on sa strhol a pozrel na mňa.
„Dúfal som že sem nakoniec prídeš.“-povedal napokon a s úsmevom na tvári ku mne podišiel. Ja som dlho neváhal a vyslovil som otázku ktorá ma ťažila najviac:
„Prečo vždy utečieš keď sme spolu?“
On na mňa chvíľu pozeral a nakoniec odvrátil zrak. Nakoniec však odpovedal aj keď tak ako som si to predstavoval: „Je to prekliatie o ktorom ti nemôžem povedať...“
„Ale...“
„Žiadne ale, ja.....už nechcem znova stratiť niekoho koho milujem!“
To ma šokovalo a sklopil som hlavu (vážne som nečakal že niečo také povie a práve mne...), zrazu mi ju však rukou zdvihol a naše pery sa stretli. Bolo to nádherné, neopísateľné. Pomaly sa náš bozk prehlboval a o chvíľu sa z neho stal doslova boj o nadvládu nad ústami toho druhého. Nakoniec sa naše pery odpojili, pretože boj skončil nerozhodne a obaja sme sa nadýchli. Alan ma však hneď chytil za ruku a začal ma niekde ťahať.
„P-p-počkaj! Kam to ideme?“-spýtal som sa počas cesty. Alan mi však neodpovedal, len ma ťahal ďalej. O chvíľu sme sa ocitli pred starým domom. Vošli sme teda dnu (no Alan vošiel a mňa vtiahol). Chcel som sa spýtať Alana kde to sme, no on ma zdvihol na ruky a vyniesol ma hore do spálne (aspoň to vyzeralo ako spálňa). To ma dokonale umlčalo, a potom som už nemal vôbec žiadnu šancu prehovoriť, pretože sa na mňa Alan znova vrhol.
Pomaly sme sa zbavovali oblečenia a ja som vedel čo sa stane, no vôbec som sa tomu nebránil. Chcel som cítiť teplo druhej osoby, a tak keď na mňa Alan pozrel zo spýtavým pohľadom v očiach, prikývol som. Potom si už nepamätám nič, iba temnotu a slasť ktoré ma obkolesili. Neskôr som zaspal v Alanovom náručí.
Hľadal som Alexa už všade, ale nikde som ho nenašiel. Nakoniec som sa rozhodol ísť do parku v ktorom sme sa prvý-krát stretli, hádam si naň spomenie. Pohodlne som sa oprel o strom ktorý tam rástol a uprel som oči do diaľky. Z môjho snívania ma prebral Alexov výkrik: „Konečne som ťa našiel!“
Chvíľu som na neho v šoku pozeral no napokon som odpovedal a pristúpil som k nemu: „Dúfal som že sem nakoniec prídeš.“
On bol chvíľu ticho a potom vyslovil otázku, o ktorej som vedel že ju raz vysloví:
„Prečo vždy utečieš keď sme spolu?“
Chvíľu som sa díval do tých smutných hnedých očí, no napokon som odvrátil zrak... Nie nemôžem mu to povedať.
„Je to prekliatie o ktorom ti nemôžem povedať...“
„Ale..“-snažil sa mi niečo povedať, no ja som ho prerušil: „Žiadne ale, ja.….už nechcem znova stratiť niekoho koho milujem!“
To Alexa šokovalo a sklopil hlavu, ja som mu ju však zdvihol a naše pery sa našli. Začal sa boj ktorý nevyhral ani jeden z nás a tak sme sa napokon od seba odtrhli a nadýchli sme sa. Už som nechcel ďalej čakať a tak som ho dotiahol k svojmu domu, vnútri som ho zobral na ruky a vyniesol som ho do spálne. Vrhol som sa na neho tak, že ho to dokonale umlčalo, pretože som videl že sa ma chce znova niečo spýtať. Oblečenie o chvíľu lietalo na všetky strany. Vedel som čo chcem spraviť, no nevedel som či to chce aj Alex a tak som sa na neho spýtavo pozrel. Prikývol a potom si už nič nepamätám obostrela ma totiž temnota a slasť. Zaspal som s Alexom v náručí...

Všetko sa skončilo,
sny večne netrvali,
a z lásky nádhernej,
mi len smútok a žiaľ zostali.

Zobúdzam sa vedľa Alexa s úsmevom na tvári, no o chvíľu mi úsmev z tváre zmizne, och nie našli ma......Rýchlo vstávam z postele, obliekam sa, vo dverách sa otočím a pozerám sa na Alexa. Nie takto bez vysvetlenia ho nemôžem opustiť. Vraciam sa teda, sadám si k stolu a rýchlo píšem list a o tom kto som, a prečo som musel odísť. Dopisujem posledné slová a ukladám list na posteľ vedľa Alexa ktorý sa nepokojne zavrtí. Zrazu niekto vyvalí dvere a ja sa zo slzami v očiach vrhám do rúk nepriateľov. Tí ma chytia a vedú ma preč, o Alexa našťastie ani pohľadom nezavadili. Dovedú ma na posvätné miesto a ich vodca ma prebodne strieborným krížom zo zaostrením koncom. Umieram, ale nevadí mi to, som totiž rád že žije aspoň Alex a že som s ním mohol prežiť tak nádherné chvíle. Posledný krát vydýchnem, z mojich úst splynie tiché milujem ťa Alex a moje telo sa rozpadne na prach....
Zobúdzam sa no vedľa seba nikoho necítim a tak otváram oči. Nikto tu nie je.... Iba vedľa mňa leží akísi list. Zdvihnem ho k sebe a čítam. Po prečítaní my z očí vyhŕknu slzy a ja sa ich nesnažím zastaviť. V tom liste my Alan vysvetlil prečo vždy utiekol keď sme spolu boli- bol totiž upír....Keď písal ten list vraj ho chytili akísi bojovníci a on sa už nikdy nevráti. Jedna moja slza spadne na posledné slová a vlasy mi prečesne vietor ktorí akoby mi ich šepkal Alanovým hlasom. Tie slová sú: Milujem ťa Alex... A ja konečne chápem. Alan bol moja temnota. Tak načo hľadať svetlo keď som stratil aj temnotu....

Temnota, sladká temnota,
už neodháňam ťa,
zistil som, ach však neskoro,
že milujem ťa...